história obce

Obec vznikla roku 1960 zlúčením Malého a Veľkého Sulína a osady Závodie.

►Staré a inojazyčné názvy obce:
Malý Sulín

1600 Zulin (Noua villa), 1773 Sulín, 1786 Sulin, 1808 Szulin, 1863 Palocsaszulin, 1882 Palocsaszulin, Sárosszulin, 1888 Szulin, 1920 Sulín, 1927 Malý Sulín, 1945 Malý Sulín, maď. Szulin.

Veľký Sulín

1616 Sulin, 1773 Sulín, 1786 Sulin, 1808 Szulin, Sulín, 1892 Szulin, 1888 Szepesszulin, 1907 Nagyszulin, 1927 Veľký Sulín, maď. Szulin, Nagyszulin.

Závodie

1863 – 1877 Zavodze

►Administratívne začlenenie

Župa: Šarišská (Malý Sulín) a Spišská (Veľký Sulín), Podtatranská 1923 – 1928, Tatranská 1940 – 1945, okres: Stará Ľubovňa 1922 – 1960, Prešov 1960 – 1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.

►DEJINY:
       
       Obec v roku 2005 vydala publikáciu SULÍN , ktorej autormi sú PhDr. Michal Murcko , Dr., Mgr. Monika Pavelčíková a Mgr. Miroslav Števík . 
       Údaje na tejto www. stránke sú čerpané z tejto publikácie.

►Malý Sulín.
Prvá správa o obci je z roku 1600. Vtedy bola novou, ešte nezdanenou dedinou, kvalifikovanou ako Zulin, Noua villa. Miestni obyvatelia ešte neboli povinní platiť daň kráľovi. Bola majetkovou súčasťou panstva Plaveč a vo vlastníctve šľachticov Horvátovcov, ktorí dedinu založili koncom 16. storočia. Dedina bola založená na kopaničiarskom práve. Prvé domácnosti kopaničiarov sa tu usadzovali v 80. – 90. rokoch 16. storočia. Obec patrila k najmladším dedinám v okolí. Roku 1600 malo sídlisko asi 10 poddanských domov. Roku 1787 mala obec 22 a roku 1828 27 domov. Obec v jednotlivých obdobiach mala takýto počet obyvateľov:
1787 - 136
1828 - 217
1869 - 263
1880 - 278
1890 - 268
1948 - 251
1900 - 344
1910 - 289
1921 - 282
1930 - 267
1940 - 306

V roku 1921 bolo v obci 60 domov a 282 obyvateľov. Národnostné zloženie a vierovyznanie obyvateľov bolo takéto:
Národnosť:
československá: 161
nemecká: 1
ruská: 10
židovská: 7
iná: 1
cudzinci: 2

Náboženstvo:
rímskokatolícke: 7
gréckokatolícke: 268
izraelitské: 7

Roku 1822 sa poddaní vzbúrili proti robotám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pracovali v lesoch. Po roku 1918 zamestnanie obyvateľstva sa nezmenilo. Dôsledky hospodárskej krízy 1929 – 1933 sa prejavili aj v obci prudkým zhoršením sociálnych pomerov obyvateľov. Mnohé rodiny v obci žili na pokraji svojej existencie. V obci v roku 1932 bolo 10 nezamestnaných. V jeseni roku 1944 prišli do obce nemecké zákopové jednotky, aby budovali obranné opevnenia. V obci zostali do 21. januára 1945. Na opevňovacie práce boli vyhnaní aj obyvatelia obce. Obec bola oslobodená 24. 1. 1945. 29. 1. 1945 bol utvorený revolučný národný výbor – predseda Ján Gbur, podpredseda Michal Dvorožňák, tajomník Michal Kuča. 2. februára 1945 bola v obci utvorená národná milícia, ktorej veliteľom sa stal Štefan Tokarčík. Jej úlohou bolo dbať na dodržiavanie poriadku, chrániť verejný a súkromný majetok, starať sa o bezpečnosť občanov a plniť ďalšie naliehavé úlohy. Vo voľbách 1946 zvíťazila Komunistická strana. Zo 143 hlasov získala 89, Demokratická strana 48. V roku 1947 optovalo z obce 7 rodín do ZSSR. Februárové udalosti sa odrazili aj v živote obce. 11. marca 1948 bol utvorený miestny akčný výbor Slovenského národného frontu (MAV SNF), ktorý usmerňoval politický život v obci. Jeho predsedom sa stal Ján Hriceňák, podpredsedom bol Ján Hriceňák a tajomníkom Ján Štefaňák.

►Veľký Sulín.

Veľký Sulín do 18. storočia

Prvá písomná zmienka patrí k najdôležitejším údajom pri poznávaní dejín našich dedín, či miest.

Napriek tomu, že po stáročia Veľký a Malý Sulín existovali v tesnej blízkosti, ich historický vývoj bol do značnej miery rozdielny. Malý Sulín sa totiž vyvinul na území Šarišskej župy, zatiaľ čo Veľký Sulín prináležal k Spišskej župe. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime odpovedať na otázku, do ktorého obdobia spadajú počiatky oboch spomínaných sídiel.

Vo viacerých, i najnovších prácach, sa vznik Sulína, resp. Veľkého Sulína spája s rokom 1306. Analýza viacerých dokumentov z obdobia 14., resp. začiatku 15. storočia však ukazuje, že tento údaj je neopodstatnený, na čo už upozornil v dosiaľ neprekonanej práci z roku 1934 o osídlení Spiša maďarský archivár Antal Fekete Nagy. Ako sa teda vyvíjala majetková držba územia pri rieke Sulín v 14. a 15. storočí?
Na základe zistení okresného historika  Mgr. Miroslava Števíka, obec Veľký Sulín vznikla v roku 1616.

Rozborom metácie (vymedzenia) hradného panstva Plaveč z roku 1323 možno konštatovať, že toto územie bolo jeho súčasťou. Územie okolo rieky Sulín sa však v polovici 14. storočia stalo šľachtickým majetkom. Svedčí o tom listina kráľa Ľudovíta I. z roku 1352, ktorou daroval Pavlovi z Petrovenca pri Dubovici z majetku panstva Plaveč isté územie medzi lesom nazývaným Stará (Ztara) a hranicami panstva Ľubovňa s 50 lánmi poľa (na založenie dediny) podľa nemeckého práva. Ľudovít I. nariadil Spišskej kapitule určiť hranice tohto „lesa“ pre Pavlovho syna Václava. A práve v tejto listine sa po prvýkrát stretáme s názvom Sulyn, a to ako s pomenovaním potoka.

Vymedzenie darovaného majetku sa začína od potoka Sulín, od miesta, kde sa vlieva do Popradu, pokračuje po Poprade smerom na východ, odtiaľ k vrchu Nard a potom k jednému starému kráľovskému chodníku nazývanému staraputh, odtiaľ cez vrchy južným a potom severným smerom späť k sútoku Sulína s Popradom. Dôležitá je však záverečná časť metácie, kde sa uvádza, že hranica vystupuje Popradom východným smerom k prvému hraničnému medzníku, teda k miestu, kde vteká Sulínsky potok do Popradu. Znamená to, že v tomto čase bolo územie po oboch stranách Sulínskeho potoka darované šľachticom z Petrovenca pri Dubovici. Inak povedané, pred rokom 1352 patrilo panstvu Plaveč, v roku 1352 sa stalo súčasťou rozsiahlejšieho šľachtického majetku. Aká obec vznikla po roku 1352 na darovanom území?

Z poverenia Václava z Petrovenca tu založil šoltýs Matys dedinu Matysová. K tejto obci tak prináležalo aj územie okolo Sulínskeho potoka. Zakrátko sa však situácia zmenila. Pravdepodobne z dôvodu, že obec Matysová vznikla neďaleko hradu Ľubovňa, rozhodol sa panovník podarovať šľachticom z Petrovenca v roku 1359 iný majetok a pripojiť Matysovú k panstvu Ľubovnianskeho hradu. Šľachtici z Petrovenca získali v roku 1359 územie za Spišskou Magurou, na ktorom sa neskôr vyvinula obec Stráňany. V roku 1359 podľa všetkého pripadlo hradu Ľubovňa s Matysovou aj územie okolo Sulínskeho potoka, ktoré bolo súčasťou jej chotára. Zakrátko sa s názvom Sulínskeho potoka opäť stretáme v písomných prameňoch.

Keď v roku 1364 udelil kráľ Ľudovít I. mestské výsady Starej Ľubovni, súčasťou tohto dokumentu bolo aj vymedzenie mestského majetku. Pre majetkovú príslušnosť územia okolo Sulínskeho potoka je dôležitá tá časť listiny z roku 1364, kde sa spomína, že hranica mestského majetku vedie k rieke Poprad okolo pustovne Hyeremita (územie dnešnej obce Mníšek nad Popradom), vystupuje Popradom k potoku Szolain (Sulín), ktorým hranica pokračuje k vrchu Platan (Široký vrch, 884 m n. m.). Z uvedeného vyplýva, že ľavobrežná časť Sulínskeho potoka sa stala súčasťou chotára Starej Ľubovne, pričom pravý breh zostal časťou chotára Matysovej. Keď v roku 1408 podaroval ľubovnianske hradné panstvo kráľ Žigmund Luxemburský magnátovi Imrichovi z Perína, medzi sídlami panstva sa spomína aj Matysová (Mathezhau). V roku 1412 sa však Žigmund Luxemburský rozhodol dať do zálohu poľskému panovníkovi Vladislavovi Jagelonskému za pôžičku 37 000 pražských grošov hrady Ľubovňa a Podolínec, mestá Stará Ľubovňa, Hniezdne, Podolínec, ako aj ďalších 13 spišských miest. Dôležité je v tejto súvislosti poznamenať, že šarišská obec Matysová sa nestala súčasťou zálohovaného územia. Popri Sulínskom potoku prebiehala od roku 1412 hranica zálohovaného územia s hradným panstvom Plaveč. Obec Matysová však pravdepodobne ešte v 15. storočí spustla a k roku 1569 sa spomína ako prediorum Mathyzo (majer Matysová).

Z roku 1564 sa zachoval presný súpis sídiel patriacich ľubovnianskemu hradnému panstvu: Villa Obgart (Chmeľnica), Villa Nowa Lubowlia (Nová Ľubovňa), Villa Forbaszy (Forbasy), Villa Jakubiany (Jakubany), Villa Kamien (Kamienka), Villa Jarzembina (Jarabina).

Z uvedeného prehľadu jednoznačne vyplýva, že existencia Veľkého Sulína v období stredoveku nemá žiadnu oporu v historických prameňoch. Ak by tomu tak bolo, prinajmenšom v dokumentoch z rokov 1408 a 1564, kde sú uvedené všetky sídla patriace ľubovnianskemu hradnému panstvu, by sa musel spomínať. Zmienku o ňom v písomných prameňoch z rokov 1352, 1364, 1408, 1564 nenachádzame z toho dôvodu, že obec v tomto období ešte neexistovala. Napríklad v listine vymedzujúcej hranice mestského majetku Starej Ľubovne v roku 1364 vedie hranica Sulínskym potokom, teda územie, kde sa neskôr vyvinul Veľký Sulín, pripadlo Starej Ľubovni. Ak toto vymedzenie rešpektovalo hranice všetkých okolitých obcí (Nová Ľubovňa, Jarabina, Podsadok, atď.), prečo by nerešpektovalo existenciu Veľkého Sulína?

Počiatky Veľkého Sulína treba spojiť s procesom osídľovania na kopaničiarskom práve, ktorý sa na ľubovnianskom hradnom panstve začal v závere 16. storočia. Obdobný proces prebiehal aj na plavečskom hradnom panstve, kde sa v 80. – 90. rokoch 16. storočia vyvinul Malý Sulín. Zakrátko sa s oboma sídlami stretáme aj v historických prameňoch. Malý Sulín sa spomína v roku 1600 ako Zulin, Noua villa (Nová dedina) a Veľký Sulín v roku 1616 ako Villa Sulin. V roku 1616 Veľký Sulín mal 7 zárubkov a už pred 9 rokmi uplynula jeho obyvateľom lehota počas ktorej neplatili dane (...nowa osada w ktoreg dopiro osiadlo zarebnikow nro. 7 y iuz lat dziewiec teg wolnosci expirovali). Obe obce sa vyvinuli v rovnakom čase v posledných dvoch desaťročiach 16. storočia. Osadníci, ktorí sa usadili západne od Sulínskeho potoka, na zálohovanom území Spiša (ľubovnianskeho hradného panstva), založili (Veľký) Sulín. Tí, ktorí sa usadili východne od Sulínskeho potoka, na území Šariša, založili (Malý) Sulín. Pre úplnosť iba dodávame, že v závere 16., či začiatkom 17. storočia vznikli (Malý Lipník, Kremná, Hraničné...), resp. boli obnovené (Matysová) aj viaceré ďalšie sídla v susedstve oboch Sulínov. Vznikom spomínaných dedín sa v zásade ukončil doosídľovací proces oblasti severovýchodného Spiša i severozápadného Šariša, teda Malý i Veľký Sulín patria k najmladším sídlam týchto regiónov.

Veľký Sulín od 18. storočia do 2. polovice 20. storočia

Podľa Inventára Spišského starostovstva z roku 1758 mala 11 zárubkov. Roku 1822 poddaní a želiari obcí Sulína, Jakubian, Jarabiny, Kamienky a Litmanovej vyjadrili masový odpor proti zvyšovaniu roboty, útlaku a vykorisťovaniu, keď sa postavili proti robotám a odmietli žať obilie, kopať zemiaky, voziť hnoj a vykonávať všetky poľné práce. Zároveň podali žalobu na zemské panstvo, že im zvyšuje všetky poľné práce. Proti vrchnosti sa správali buričsky, s veľkým krikom protestovali, že nebudú robiť viac, iba toľko, koľko mali predtým ustanovené. Na rozkazy zemepánov nič nedali, ale tvrdohlavo zotrvali v odpore. Roku 1828 obec mala 101 domov, osada Štrbovka 1 dom a 6 obyvateľov, Doščana 2 domy a 24 obyvateľov a Závodie 16 domov a 133 obyvateľov. V roku 1849 podali kuriálni želiari a poddaní z obcí Hajtovka, Malý Lipník, Matysová a Sulín sťažnosť, v ktorej hovoria, že rok 1848 nepriniesol pre nich žiadne zlepšenie, že arendátor Mojzes Geiger ich vyhlásil za kurialistov, ktorí plne závisia od svojvôle zemepánov a zvýšil im robotové povinnosti z 3 dní na 4 dni do týždňa. 16. júna 1849 pod velením generála Rudigera prechádzali cez Sulín ruské vojská, ktoré na základe dohody ruského cára Mikuláša I. a rakúskeho cisára Františka Jozefa I. mali potlačiť revolúciu v Uhorsku. Roku 1891 pracovala v obci sklárňa na výrobu fliaš, do ktorých sa plnila minerálna voda z prameňa Sulínka.

Podľa štatistických údajov mala obec v jednotlivých obdobiach takýto počet obyvateľov:
1828 - 735
1869 - 741
1880 - 786
1890 - 780
1900 - 713 1910 - 607
1921 - 549
1930 - 608
1940 - 729
1948 - 635

V roku 1921 mala obec: 119 domov (Veľký Sulín 113 domov, Doščana 4 a Ščerbovka 2 domy) a 549 obyvateľov. Národnostné zloženie a vierovyznanie obyvateľov bolo takéto:
Národnosť:
československá: 538
iná: 8
cudzinci: 3

Náboženstvo:
rímskokatolícke: 9
izraelitské: 5
gréckokatolícke: 529
iné: 6

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pracovali v lesoch, mnohí sa vysťahovali. V obci bol vodný mlyn a píla. Hospodárska kríza v 30. rokoch 20. storočia nepriaznivo doľahla na sociálne postavenie obyvateľov. Niektoré rodiny žili v krajnej chudobe. V roku 1932 bolo v obci 6 nezamestnaných. V 2. svetovej vojne obyvatelia podporovali na okolí operujúce partizánske skupiny. 1. októbra 1944 prišli do obce nemecké jednotky so sovietskymi zajatcami, ktorí budovali zákopy pozdĺž slovensko-poľskej hranice od Malého Lipníka smerom na Mníšek nad Popradom. Po odchode Nemcov 22. 1. 1945 ráno prišiel do dediny frontový oddiel Maďarov, ktorý tu zostal do 23. januára 1945. Obec bola oslobodená jednotkami Červenej amrády 24. 1. 1945.Revolučný národný výbor bol utvorený 1. 2. 1945, ktorého predsedom sa stal Ján Hriňák, podpredsedom Ján Fiľák a tajomníkom Andrej Lipčák. Zároveň bola utvorená národná milícia, ktorej veliteľom sa stal Ján Fiľák.Vo voľbách 1946 zvíťazila Demokratická strana. Z 303 hlasov získala 175, Komunistická strana 122, Strana práce 3 hlasy.V roku 1947 optovalo do Sovietskeho zväzu z obce 6 rodín a z osady Závodie 2 rodiny. Vo februárových udalostiach na základe výzvy utvárať akčné výbory SNF bol utvorený MAV aj vo Veľkom Sulíne. Jeho predsedom sa stal Štefan Gbur, podpredsedom Michal Zagora a tajomníkom Ján Hrebík.
Sulín – zlúčená obec (1960 – 2005)

V januári 1960 sa Malý a Veľký Sulín a Závodie zlúčili do jednej obce Sulín.Po zlúčení obec mala pri jednotlivých sčítaniach obyvateľstva takýto počet obyvateľov:
1961 – 787
1970 – 704
1980 – 533
1991 – 472
2001 – 438

V roku 1991 bolo v obci 103 domov a 472 obyvateľov. Národnostné zloženie a vierovyznanie obyvateľov bolo takéto:
Národnosť:
slovenská: 468
rusínska: 8
ukrajinská: 3

Náboženstvo:
rímskokatolícke: 21
gréckokatolícke: 432
nezistené: 19

V roku 1968 bola obnovená činnosť gréckokatolíckej cirkvi a do obce sa vrátil gréckokatolícky farár Ján Nemčík. Významnou udalosťou v náboženskom živote obyvateľov Sulína bola návšteva pomocného biskupa Mons. ThDr. Vasiľa Hopku, ktorý bol hlavným celebrantom na odpustovej slávnosti v obci v roku 1972.

Do roku 1989 v obci pôsobili tieto spoločenské organizácie: Československý Červený kríž, Jednota – Spotrebné družstvo, Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich, Slovenský zväz žien, Socialistický zväz mládeže, Zväz československo - sovietskeho priateľstva, Telovýchovná jednota, Zväzarm a Zväz invalidov. Po prevrate v roku 1989 bol v obci utvorený Základný kolektív Zväzu mladých, ktorého predsedom sa stal Miroslav Tyliščák. 19. novembra 1991 bolo utvorené Združenie bývalých urbarialistov obce Sulín a tým obnovená činnosť bývalého urbariátu. Predsedom sa stal Peter Olekšák.

Po oslobodení bola v Sulíne zavedená elektrická sieť (slávnostné zapojenie sa uskutočnilo 20. 2. 1960, v Závodí v auguste 1963, osada Doščana a Ščerbovka boli elektrifikované v roku 1965)22, miestny rozhlas (v roku 1962), verejné osvetlenie (v roku 1971), postavené nové rodinné domy, škola (v roku 1959), budova Jednoty Spotrebného družstva (vo Veľkom Sulíne roku 1965, v Malom Sulíne roku 1972), vodovod (vo Veľkom Sulíne roku l970, v Malom Sulíne roku 1993, v Závodí roku 1987), požiarna zbrojnica (v roku 1971), budova MNV ( v roku 1971), dom kultúry (v Malom Sulíne v roku 1972, v Závodí v roku 1976), príjazdová cesta do obce (1. etapa po prameň Sulínka bola ukončená v roku 1963), zriadená autobusová linka (prvýkrát prišiel autobus k prameňu Sulínka 16. 6. 1963), miestne komunikácie, televízny vykrývač (v roku 1976), zrekonštruovaný a obnovený prameň Sulínka (v roku 1979), futbalové ihrisko, objekty JRD a ďalšie stavby.

Do založenia JRD obyvatelia boli súkromne hospodáriaci roľníci, ktorí 10. 10. 1970 založili Spoločenstvo jednotlivo hospodáriacich roľníkov. Za predsedu bol zvolený Michal Hutník. Časť obyvateľov pracovala v závodoch v Košiciach, v Liptovskom Mikuláši, Poprade, Starej Ľubovni a inde.

Prevratové udalosti v roku 1989 neobišli ani obec Sulín. Po generálnom štrajku sa konali v obci verejné zhromaždenia občanov (17. 12., 27. 12. 1989 a 4. 3. 1990). Utvorené bolo hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN), ktorého predsedom sa stal Ján Maľarčík. Do marca 1990 boli v obci iba dve politické strany VPN a KSS. 15. 3. 1990 sa konala ustanovujúca schôdza Kresťansko-demokratického hnutia, na ktorej za predsedu bol zvolený Peter Olekšák. 14. 5. 1990 na plenárnom zasadnutí MNV bol zvolený nový predseda MNV Štefan Malast zo Starej Ľubovne a za tajomníka Mikuláš Hutník. Vo voľbách starostu obce, ktoré sa konali 19. 11. 1991, bol za starostu zvolený Miroslav Tyliščák. Funkciu vykonával do roku 2002. V dňoch 6. a 7. 12. 2002 sa v Slovenskej republike konali ďalšie komunálne voľby do orgánov samosprávy obce, v ktorých za starostku obce bola zvolená Anna Hiľáková.

Transformácia spoločensko-politických a ekonomických pomerov sa v plnej šírke premietla aj do života obce. Zmena systému verejnej správy síce zvýšila právomoci obecnej samosprávy, v hospodárskej oblasti však transformácia mala negatívny dopad na obyvateľov obce, predovšetkým do roku 1989 nepoznaným javom, nezamestnanosťou. Rozvoj obce po roku 1989 sa aj napriek nesmierne zložitým ekonomickým podmienkam nezastavil. Uskutočnené boli mnohé akcie investičného charakteru. V decembri 1991 bola v obci, v priestoroch bývalej kuchyne Roľníckeho družstva, zriadená pekáreň, ktorá zásobovala chlebom a pečivom nielen Sulín, ale i okolité obce. Z ekonomických dôvodov (pre nerentabilnosť) bola pekáreň 28. februára 2003 zrušená.

V roku 2004 bola do prevádzky uvedená malá vodná elektráreň, ktorej vlastníkom je spoločnosť RIMY. Výkon elektrárne je 750 KW. Pre turistov sú neobyčajne príťažlivé štyri rybníky pre chov pstruhov a sivoňa amerického, ktoré vybudoval Sergej Fidzina. Rybníky sú napájané čistou pramenitou vodou z miestneho potoka.

Pred starostkou obce a obecným zastupiteľstvom stoja mnohé veľmi náročné úlohy. Prvoradou úlohou starostky Anny Hiľákovej a obecného zastupiteľstva je realizovať najmä investičné akcie, ktoré prispejú k ďalšiemu rozvoju obce.